I´m just having a bad day...

7. listopadu 2014 v 20:24 | Barbora |  Denník
Asi každý zažil ten deň, ktorý v podstate nie je až taký zlý, pretože nikto neumrel, nič drahé sa nepokazilo a v škole sa nerozdávali päťky len sa tak prášilo; ale aj tak sa cítite strašne zle, deprimovane a zničene a máte chuť nakopať všetkých do zadku a utápať sa v slzách, v mojom prípade piť kávu, počúvať smutné soundtracky a mať slzy v očiach bez nejakého očividného dôvodu, aj keď bolo horšie a dnes sa mi naozaj nestalo nič tragické. (Veta, ktorú som práve napísala sa mi vôbec nepáči, ale nechce sa mi ju prepisovať, pretože tá ďalšia by mohla byť ešte horšia.) Mám veľmi silné nutkanie úplne sa vypísať, aj keď viem, že tým len pravdepodobne budem deprimovať ďalších ľudí (za čo sa ospravedlňujem) a váčšina prestane strácať svoj drahocenný čas čítaním tohoto článku už po prečítaní prvých viet (z dôvodu veľmi zmäteného písania a nedostatku akéhokoľvek zmyslu v tomto "článku"), na čom mi ale prekvapujúco vôbec nezáleží. Po krátkom uvážení som sa rozhodla, že urobím zoznam dôvodov, prečo sa vlastne cítim tak zle, ako sa cítim. Takže ideme na to.




1. Na skoré vstávanie som zvyknutá, ale dnes ma to akosi rozhodilo. A človeka naštve, keď sa v autobuse pekne uloží a pripraví sa na to, že si pospí aspoň nejakú tú pol hodinku, aby sa celý deň necítil ako zombie, ale spánok nie a nie prichádzať, aj keď zívnutí bolo minimálne päť.

2. Neviem, kto presne na mojej škole vytvára rozvrhy, ale naozaj by som ocenila, keby v piatok nebola prvá hodina matematika, po nej chémia a do tretice aj fyzika. (Jedným z mála svetlých bodov dnešného dňa bolo, že fyziku nahradila ďalšia chémia, čo je veľmi zvláštny pozitívny bod, keď sa nad tým zamyslím.)

3. Tento bod bude pravdepodobne trochu dlhý, pretože musím vysvetliť prečo presne ma dnes moja triedna totálne nasrala. Takže, asi pred týždňom triedna došla do triedy celá natešná so správou, že traja z nás s ňou budú mať možnosť ísť do Barcelony v rámci jedného medzinárodného projektu, na ktorom sme pracovali už minulý rok. Samozrejme každého to nadchlo. Potom ale smutne dodala, že možnosť majú len tí, ktorí majú buď 15 alebo 16 rokov, čo vylučuje polovicu triedy. (Áno, ohlas nebol najlepší) Ak sa vám zdá divné, že máme v triede takéto vekové rozpätie, je to tým, že asi polovica z nás nedochodila deviaty ročník základnej školy. Ale vráťme sa ku Barcelone. Z tejto polky, ktorá teda mohla ísť to veľa ľudí nelákalo, keďže tento výlet do Barcelony obsahoval aj nejakú tu prácu (naučenie sa repliky a následný výber do divadelnéhoo predstavenia, ktoré sa bude odohrávať v naozajstnom divadle). Takže sa prihlásilo asi osem ľudí, medzi nimi aj ja, keďže som bola z možnosti ísť do Španielska úplne nadšená. Triedna si z nás ale musela vybrať len troch. Myslela som si, že šanca, že ma vyberie je vysoká, pretože na tomto projekte som minulý rok dosť pracovala. Samozrejme, pracovali na ňom aj ďalší zo zoznamu, ale rozhodne nie všetci a nie všetci tak veľa ako ja. Tak som týždeň napäto čakala, ako to celé skončí. Skončilo to dnes. S triednou som mala angličtinu štvrtú hodinu a ani ma nenapadlo, že nám výsledok oznámi dnes. Ona ale akoby medzi rečou zahlásila, že už sa rozhodla. A následne povedala tri mená, z ktorých ani jedno, ako vám už došlo, nebolo moje. Vedela by som sa s tým veľmi rýchlo zmieriť, keby jednou z vybratých nebola baba, ktorá na projekte absolútne nič nerobila, ktorej úroveň angličtiny je úplne priemerná, výslovnosť strašná a slovná zásoba na úrovni normálneho študenta gymnázia, nie na úrovni bilingválneho študenta. Áno, túto vetu som naozaj potrebovala napísať, aj keď viem, že ju úplne odporná a sama sa cítim za takéto súdenie dosť zle. Nemôžem si ale pomôcť, keďže stále myslím na to, že som to mohla byť ja a nie ona. Moja reakcia bola, že som sa spýtala učiteľky prečo sa takto rozhodla. Bolo mi jasné, prečo vybrala prvých dvoch, ale jej tretej voľbe som veľmi nerozumela. Triedna sa pozrela na túto spomínanú spolužiačku a povedala, že ona predsa chodí do divadelného krúžku, takže je veľmi dobrým kandidátom. A to bola ďalšia vec, ktorá ma naštvala ešte viac. Táto spolužiačka totižto naozaj nemá herecké vlohy a myslím, že na ten krúžok chodí len čisto zo chcenia, alebo ako to mám napísať. Zato ale nemôžem prestať myslieť na to, že ja už od druhého ročníka chodím na recitačné súťaže a nie je to len o zúčastňovaní sa. Okej, teraz sa cítim ešte horšie, ale musela som to napísať, pretože to proste nie je fér! A ja viem, že život nie je fér a všetko to okolo toho, ale človek by čakal, že aspoň v škole budú v takýchto veciach učitelia trochu brať ohľad na aktivitu a prácu, ktorú určitý študent vynaložil.
Preto je to všetko tak, s prepáčením, na hovno. Pretože, ona tam nemala ísť. Mala som tam ísť ja alebo niekto kto si to skutočne zaslúži. A taký sme tam boli minimálne traja. Nemôžem si pomôcť, od teraz naozaj nemám rada svoju triednu.


4. Po tejto úžasnej hodine angličtiny, v priebehu ktorej som mala chuť hodiť do učiteľky stoličku, nasledovala, samozrejme, telesná. Telesnú nemám rada tak všeobecne, keďže nie som športový typ a na behaní, skákaní a dychčaní od námahy si naozaj nič neužívam, ale mať telesnú v takýto deň, po takejto hodine, bol zabijak. Síce som ju prežila, ale celý čas som mala pocit, že umriem alebo sa hystericky rozplačem a ujdem zo školy.

5. Na poslednej hodine - informatike, sme pred týždňom zasa začali preberať programovanie a mne, ako inak, práve dnes úplne blbol program.

6. Keďže obed som do seba rýchlo nahádzala, dúfala som, že sa mi podarí stihnúť skoršiu mestskú a skorší autobus domov. Preto som doslova šprintovala, ale mestská mi aj tak zdrhla rovno pred nosom.

7. Je úplne super, že je piatok, čo ale na tom nie je až také super je, že to znamená, že bol autobus plný ľudí, z ktorých polovica smrdí od alkoholu a iných vecí a druhá polovica divne čumí. (v tejto vete som použila nejako veľa čiarok, čo sa mi nezdá, ale nevadí)

8. Dobrá vec na tom, že som zmeškala skorší autobus je, že ten neskorší aspoň zastavuje ulicu od môjho domu, čo znamená, že nemusím ísť kilometer pešo. Úžasný šofér ale nemohol zastaviť na tejto zastávke, ale až na tej potom, a preto som si aj tak musela prejsť pol kilometra domov.

9. V Bratislave je od štvrtka bibliotéka. Naozaj som sa chcela uliať v piatok zo školy a ísť tam, okrem iného aj pomáhať mamine. V piatok som tam chcela ísť aj preto, že bol veľmi dobrý program, ktorý som si vážne chcela vypočuť. Nevyšlo to, čo ma na dnešnom dni štve najviac hneď druhé v poradí.

10. Dnes sa musím učiť na pondelok (keďže cez víkend som v BA), čo je ešte v pohode. Ale písanie úlohy zo slovenčiny (jedna A4 charakteristika) na utorok, pretože viem, že v pondelok to nestihnem, to už nie je v pohode. Blbé je aj to, že je takmer osem hodín a ja som sa stále neprinútila začať.

Keď si to teraz tak po sebe čítam, naozaj to nie je až také tragické. Hlavne, keď vezmem do úvahy, aké oveľa horšie veci sa mohli stať. Aspoň som sa vypísala. A prepáčte mi za derpresívny článok, ak ste sa dostali až sem. Trochu sa mi uľavilo, aj keď mám stále blbú náladu. Dúfam, že ma to do zajtra prejde a ak nie, som si istá, že bibliotéka a míňanie peňazí na knihy ma dostatočne obšťastní.
Ďakujem za prečítanie, dúfam, že váš deň bol lepší ako ten môj. Majte sa krásne!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wendy Wendy | Web | 8. listopadu 2014 v 12:32 | Reagovat

Ahoj ten pocit poznám priam dokonale. Aj ja mávam niekedy taký svoj deň a nedávno som ho aj mala. Začala sa to hned ráno potom čo som vstala z postele a dosť nevyspatá hoci som zvyknutá na skoré vstávanie ale tento deň bol pre mňa ako deň D. šla som teda do práce kde sa to v podstate celé začalo. Nebudem tu hovoriť o tom, že tam existujú elity dokonalých ľudí, ktorý si s prepáčením môžu dovoliť všetko lebo oni sú niekto, lebo by to bolo úplne zbytočné. Ked nie jedna tak potom druhá kričala aby som jej pomohla... mala toho plné zuby a aj kvôli tomu, že ked ja potrebujem pomoc ani jedna sa ku mne nepristaví iba naozaj dve alebo tri sú hodné toho že pomôžu ked treba. Kolegyňa mi začala jesť doslova moje nervy tým, že nerobila nič iné len ma znervozňovala už len tým, že jej sa nedarí že jej to všetko padá že ona toho má dosť a toto celé na seba dlho nenechalo čakať... vybuchla som ako sopka a povedala som jej, že už mám plné zuby všetkých a všetkých a bolo mi jedno kto ma vidí alebo počuje potrebovala som si uľaviť a tiež som nezabudla dodať, že  elity dokonalých ľudí majú spomalené stroje ale my nie... a aby toho nebola málo máme jednu novú medzi nami a tej ked som nie 50 x krát vysvetlila, že ako to má celé dávať na paletu tak ani raz ale ona to ani na ten 50 x krát nepochopila... ja neviem bud je natoľko tupá, že to nechce pochopiť alebo to jednoducho nechcela celé robiť...  som sa nahnevala a povedala som si a dosť stačilo nezáujem a medzi tým ešte jedna po mne začala kričať, že ked jej nezačnem pomáhať tak ma ide žalovať majsterke a jej nato však kľudne chod mňa to ale trápiť nemusí ale nezabudni nato, že ked niečo potrebuješ v kuse tak za kým ideš a ty komu pomáhaš a komu nie...
a konečne došlo aj môjmu kamarátovi ktorý tam s nami pracuje tiež, že čo sú tam ľudia zač a konečne mu došlo ako to tam chodí ... :)

2 Desirée Lydon Desirée Lydon | Web | 8. listopadu 2014 v 16:14 | Reagovat

Ach, takové pocity znám taky moc dobře. Já sice vím, kdo konkrétně sestavuje v naší škole rozvrhy, ale nechápu, proč se nám dotyčná osoba musela pomstít tím, že máme za sebou matiku, fyziku, zeměpis a chemii. Chemie sedmou hodinu v úterý a poslední hodinu v pátek je strašně na prd...

3 Zzz Zzz | Web | 8. listopadu 2014 v 18:00 | Reagovat

Ty pocity znám, pomůže mi jen se z toho vyspat. Je zvláštní, že v pátek první tři hodiny jsou ty nejhorší, my máme matiku, fyziku a příroďák. Znám to, když se v něčem strašně moc snažíš, a pak to nikdo neocení. Jo nesnáším pátek v autobuse, u mě je to samé. KAždý, kdo má blog by měl někdy napsat depresivní článek, uleví se ti nebo alespoň mě.

4 viscovim viscovim | E-mail | Web | 9. listopadu 2014 v 0:19 | Reagovat

Tenhle pocit zažívám poslední dobou čím dál častěji. Pátek pro mě sice nebyl nejhorší den, ale nejlepší taky ne. Mně se naopak v buse povedlo usnout (protože jsem si mohl po měsíci sednout, jinak vždycky stojím) a probudil jsem se kousek před zastávkou, kde vystupuju (nevím co bych dělal, kdybych to přejel). Taky mně štve člověk co vytváří rozvrhy. V primě na nás byl hodnej, ale teď, když nám dá v úterý ze šesti hodin ze kterejch mě bavěj dvě (nebaví mě matika, zemák, fyzika a jak kdy i chemie)... A navíc, japonštinu nám dal v pátek (i když i učitel to chtěl jinej den), a končí ve čtyři + půl hodiny čekám na bus. Japonština mě baví, ale to, že po škole čekám ve škole další dvě a půl hodiny, z toho nadšenej nejsem. Alespoň když jedu domů to není už tolik narvaný.
Sakra, třetí bod... to naštvalo i mně přes ten monitor. Naštěstí je náš třídní docela v pohodě. Ale ten argument, který prý vaše učitelka řekla, že prý chodí do divadelního kroužku, to sice může, ale když neumí ani vyslovovat anglicky, tak k čemu jí to pak bude? O.O Tohle se mi ale taky stalo, i když tam nešlo o něco, jako byla Barcelona, tudíž to nemohu moc srovnávat.

5 Orida Orida | Web | 10. listopadu 2014 v 11:59 | Reagovat

Občas sa holt takéto dni pritrafia. Ako si sama napísala, vo svojej podstate nejde o žiadnu veľkú tragédiu, ale keď si to prežívaš máš pocit,ž e sa rúca celý svet a chceš sa niekam zahrabať.
Hádam ti víkend náladu spravil.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama