Unpredictable life

27. února 2015 v 21:38 | Barbora |  Denník
Tak sa mi marí, že posledný denník, ktorý som písala, bol ten veľmi depresívny výlev fňukania v ten veľmi depresívny a ufňukaný deň. A tak som si povedala, že napravím skóre a dnes napíšem menej negatívny a mierne nadšený článok.
Veci sa totižto majú tak, že v poslednom čase som viac než pozitívna. A cítim sa celkom šťastne. Tento môj dočasný stav (nebudeme predsa naivní) nadšenia a pokoja je pravdepodobne dôsledok niekoľkých udalostí a taktiež veľmi ironického osudu. Kľudne to však môžem nazvať aj karmou.

Totižto, v mojom poslednom denníku som uviedla rôzne dôvody môjho nešťastia, ale najväčším z nich bol rozhodne ten, že som sa dozvedela istú informáciu, ktorá ma nielen zarmútila, ale aj sklamala. Možno ste niektorí ten článok čítali a pamätáte si ho, a možno nie. Aby však všetci boli v obraze - v škole sme proste mali možnosť zapojiť sa do istého projektu, ktorého výsledkom bola cesta do Barcelony. Samozrejme, že mohlo ísť len obmedzené množstvo ľudí (konkrétne traja). Ja som sa do tohto projektu zapájala naozaj aktívne a dosť som sa na tom narobila. Nevravím, že som bola sama, ale rozhodne som bola medzi tými, ktorí pracovali najviac. A potom sa pani učiteľka rozhodla vybrať namiesto mňa istú moju spolužiačku (doslova namiesto mňa, triedna mi do očí povedala, že sa rozhodovala medzi nami dvoma), ktorá nerobila absolútne nič, a to len na základe toho, že táto moja spolužiačka chodila do divadelného krúžku (totižto v tom projekte ide okrem iného aj o divadlo). Vôbec by ma to neštvalo, keby vybrala niekoho, kto si to zaslúžil (som síce mierne sebecký človek a bolo by mi ľúto, že nevybrala mňa, ale tomu človeku, ktorý by tam šiel oprávnene, by som to priala a rýchlo by som sa s tým zmierila).

Po tomto "výberovom konaní" a tom strašnom dni, som sa v podstate ukľudnila a prijala som veci také, aké boli. Potom prešlo pár mesiacov a ja som na celú vec zabudla a neriešila som to. Následne prišiel veľmi nečakane šok.


(teraz vám tu idem veľmi autenticky opísať celý ten šok, ktorý som zažila)

Bol piatok a mali sme mať angličtinu, tak sme čakali na učiteľku pred učebňou. Zrazu ku mne prišla istá spolužiačka (presne tá, ktorá mala ísť do Barcelony namiesto mňa), že či by som nemohla na slovíčko. Ja som bola naozaj prekvapená, lebo som s ňou nebola nejaká veľká kamarátka (nečakane) a nevedela som si predstaviť, čo by odomňa ona mala chcieť. Ale šla som s ňou o pár metrov ďalej od ostatných a ona spustila svoj monológ, ktorým ma úplne prekvapila. Začala mi totižto vysvetľovať, že ona prestupuje na inú školu z "osobných dôvodov" a že jediná vec, ktorú ešte musí pred odchodom vybaviť, je tá cesta do Barcelony. Vraj vie, že ja som tam strašne chcela ísť, takže poprosila triednu či by som nemohla ísť namiesto nej. Ževraj sa už o tom s triednou aj bavila a ona s tým nemala žiaden problém. Po tomto jej vyhlásení som bola šokovaná a najprv som ani nevedela ako mám na to reagovať, tak som na ňu len nechápavo žmurkala a po pár sekundách zo mňa vyšla otázka či to myslí vážne. A ona začala horlivo prikyvovať, že jasné a že si nerobí srandu ani nič podobné. Aj tak som sa jej ešte asi trikrát opýtala či to FAKT myslí vážne. Stále ma uisťovala, že áno. Potom sa spýtala či by som tam chcela ísť. A ja som začala ako pravý neandrtálec koktať, že samozrejme a či to fakt myslí vážne. Myslím, že si o mne pomyslela, že trpím nejakou mentálnou poruchou, lebo ak som sa jej tú otázku nespýtala aspoň dvadsaťkrát, tak ani raz.

V tej chvíli konečne dorazila učiteľka a vpustila nás do triedy. Evidentne vedela, že mi to spolužiačka šla oznámiť, lebo sa ma hneď opýtala či súhlasím a čo na to hovorím. Ja som stále spracovávala nové informácie, tak som len vyhŕkla, že samozrejme súhlasím a že či nevidí v akom som šoku. Vážne som sa jej to opýtala. To už sa na mne všetci rehotali, vrátane mňa samej, keďže som už začala veriť tej nemožnej situácií a naozaj to bolo celkom vtipné. A tak som sa dozvedela, že do Barcelony naozaj pôjdem. Samozrejme, hneď som sa s tým niekomu potrebovala zveriť, lebo inak by mi asi vybuchla hlava. A tak som napísala esemesku (obsahujúcu veľa smajlíkov) tuto kolegyni a ešte ďalšej kamarátke.
Ako som už spomenula na začiatku, bola to asi karma. Alebo si ma vesmír nečakane obľúbil. Moja mamina s veľkým úsmevom na tvári hneď povedala, že to tak asi malo byť.

Toto všetko som sa dozvedela takmer pred mesiacom. Vtedy práve končil polrok, takže som nemala čas sa sem pekne krásne vypísať, ale dnes ma chytila taká náladička a nevedela som odolať.
Holt, život je naozaj nepredvídateľný a cestičky osudu sú všelijaké (túto vetu prosím berte s rezervou, je už neskoršia nočná hodina a dnes bol mierne vyčerpávajúci deň).

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Narween Black Narween Black | E-mail | Web | 1. března 2015 v 16:00 | Reagovat

Júúúú, gratulujem hrozne hrozne hrozne moc! Celé to znie nadmieru super (teda až na ten neveselý začiatok... ale výsledok stál za to) :)
Škoda, že som vždy príliš zamestnaná ničnerobením a do projektov sa väčšinou nezapájam. Nech Perún preklína moju lenivosť! :D
Cestičky života sú naozaj všelijaké... uvidíme kam zavedú mňa :D

2 Little Lu - Malá Dáma Little Lu - Malá Dáma | Web | 2. března 2015 v 11:54 | Reagovat

fuuu tak to musel byť suepr pocit, keď ti to povedala... toľko radosti.. no už len si to tam poriadne uži a napíš ako bolo. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama