Včelie slová

30. ledna 2016 v 21:43 | Barbora |  Denník
Áno, žijem. Žiadne halucinácie nemáte. A rozhodla som sa, že na blog hodím svoj sloh zo slovenčiny. Mám na to hneď niekoľko dôvodov, ale ten hlavný je, že moja slovenčinárka ho vôbec nepochopila a chcela, aby som zmenila koniec. Okrem iného. Tak som si povedala (dúfajúc, že si ho aspoň niekto prečíta), že ho sem dám a možno ho iný ľudia pochopia a svoju učiteľku budem môcť poslať do pekla (len tak v mojej hlave samozrejme). Nie je dokonalý, je tam pár zlých formulácií a nedokonalostí a nie som s ním stopercentne spokojná, ale chcem počuť nejaký iný názor ako názor učiteľky, o ktorej nemám vysokú mienku. Veď uznajte, slovenčinárka, čo číta evitovky. Hnus.
Koniec rečičiek, príjemné čítanie. Dúfam, že to nebude až také hrozné.

Slová sú ako včely, môžu byť medom i žihadlom.

(Úvaha)

Vždy som obdivovala slová. Obdivovala som ich schopnosť hladiť ľudské srdce, ale aj pichať dýky a hádzať kamene. Slová môžu byť medom aj žihadlom a je len na nás, ako ich použijeme.
Tá časť so žihadlom nie je taká ťažká. Na svete nie je nič jednoduchšie, ako ničiť a trhať ľudské srdcia a sny. Koľkokrát vás už zabolela hruď, keď vás akýsi milovaný človek do nej bodol a potom odkráčal, akoby sa nič nestalo? Koľkokrát vám už zvonilo v hlave, nakoľko ste nevedeli pochopiť, ako iná ľudská bytosť dokáže tak jedovato podpichnúť ďalšiu? Koľkokrát? Ja sama si vybavujem nespočetné množstvo situácií, kedy som naozaj nechápala, ako niekto môže byť niečoho takého schopný. Slová sú v každom prípade zbrane. Nikto ale nepotrebuje zbrojný pas na to, aby ich používal.
Med je už úplne iná šálka kávy. Niekedy ním naše slová prekypujú, inokedy je ho treba ako dažďa po dlhom suchu. Pravdou však je, že nie je nič krajšie, ako trocha medu z úst človeka, na ktorom nám záleží. Neviem si predstaviť, ako by som prežila niektoré ťažké dni, nebyť rodiča alebo priateľa, ktorý by ma dobrým slovom rozosmial a rozohnal tak tmu, v ktorej som sa ocitla.
Je to nenahraditeľná vec, tieto slová. Neviem si bez nich predstaviť život. Niekedy sa dokonca pozastavujem nad tým, aké sú čarovné. Jedným slovom môžeme priateľovi podať pomocnú ruku a druhým slovom mu môžeme rozbiť srdce na tisíce malých úlomkov, ktoré už nikto tak ľahko nepozbiera. Jedným slovom môžeme spôsobiť taký rozbroj, že nenávisť sa s nami bude tiahnuť roky a bude tŕňom, ktorého sa nebudeme môcť zbaviť. Jedným slovom môžeme začať priateľstvo na celý život, ktoré bude jediným svetlom v temnotách. Toto slovo môže byť aj obyčajné ,,ahoj".
Nikdy nevieme, ako na nás slová zapôsobia. Je toľko možností a významov, že je nemožné dopredu predpokladať, ako na ne zareagujeme a čo budeme cítiť. V tom je však asi tá najväčšia nádhera. V tej mystérii. Je to naozaj takmer magické. Naučila som sa nepredvídať, čo mi kto povie alebo čo si prečítam na stránke knihy, a potom som dvojnásobne očarená a slová vo mne zostávajú na dlhý, predlhý čas. Dobré či zlé.
Slová ma proste nikdy neprestanú udivovať. Nikdy ma neprestanú prekvapovať svojou krásou a škaredosťou zároveň. Užívam si ich plnými dúškami a myslím, že tak to má byť. Nie nadarmo sa hovorí, že prvé bolo slovo. Slovo je predsa základ. Je to stavebný kameň aj kameň úrazu. Med či žihadlo, obe sú rovnako silné. A rovnako krásne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama