Prague, Kodaline, korean restaurant

21. února 2016 v 19:38 | Dominika |  Denník
Splnilo sa mi niekoľko snov. Nedokážem ich zoradiť podľa nejakej hierarchie, takže vám to popíšem chronologicky..
Asi som už na blogu spomínala, že ako vianočný darček som od brata (teda vlastne od Ježiška) dostala lístky na koncert Kodaline. Bola som absolútne nadšená.

Nielen z faktu, že to je Kodaline (čo je samo o sebe viac ako dychberúce), ale aj z faktu, že sa to spájalo s Prahou, v ktorej som ešte dovtedy nebola a veľmi som túžila ísť sa tam pozrieť.
Takže prišiel 19. február, uliala som sa zo školy a miesto toho som musela vstávať o pol šiestej, aby som stihla prestúpiť a o siedmej nasadnúť na autobus do Bratislavi. Tam som sa stretla s bratom a spolu sme šli do Prahy.

Po vyčerpávajúcej štvorhodinovej ceste autobusom sme konečne vystúpili a podľa mojej offline mapy Prahy na telefóne sa pokúšali nájsť cestu na ubytovanie. Keďže myslím, že ani jeden z nás bohvieko neovplýva navigačnými schopnosťami, asi štyrikrát sme sa otáčali, kým sme pochopili, ktorým smerom to vlastne je. Nakoniec sme sa ale dostali do nášho rezervovaného Hostela, nechali sme si tam veci a šli na malú exkurziu. Na Václaváku sme sa stretli s bratovým kamarátom, ktorý tam býva a mal nám robiť "sprievodcu". Obaja odomňa chceli, aby som si program určila sama, takže som im len nadiktovala miesta, kam by som sa chceli ísť pozrieť a išlo sa.

(Fotila som len telefónom, takže tie fotky nie sú nič moc.. Pridám sem teda len zopár.)

Najprv sme vyrazili k Orloju. "O čo, že keď ho uvidí, bude sklamaná?"
Áno. Aj ja mám dojem, že ľudia majú od Orloja väčšie očakávania, než je vhodné. Sú to len hodiny. Vážne pekné hodiny, ale proste HODINY!





Potom sme šli ku Karlovmu mostu. To je miesto, ktoré ma na Prahe lákalo najviac. Keď sme tam prišli, len sa mi to potvrdilo. Je tam úžasná atmosféra a krásny výhlad.






To som akože ja. Ehmm. Len akože :-) Už bola dosť tma, začo som vlastne celkom rada.
Ďalej sme sa vybrali k "Tancujúcemu domu", ktorý bol len niekoľko minút chôdze.



Potom sme si dali prestávku a zastavili sa v pizzérke na rohu. Keď sme sa doslova prežrali, náš "sprievodca" sa od nás oddelil a ja s Matúšom sme sa vybrali na Vyšehrad. Na Vyšehrad v noci, kde sme zažili jeden z najkrajších možných výhľadov v celej Prahe. Niečo také nebolo zachytiteľné 8 Mpixlovým foťákom. Popritom sme sa zastavili aj v kostole, zatiaľčo som so sebou v rukách vláčila zabalenú pizzu, ktorú sme nezjedli. Zvláštny zážitok... Ísť s pizzou do kostola.


Večer sme si dali ešte krátku zastávku v Starbuckse a vrátili sa na ubytovanie. Ooh. A vtedy sme si uvedomili, že kórejská reštaurácia, do ktorej som už predtým chcela ísť je presne oproti. Nie o ulicu ďalej. PRESNE OPROTI! Stačilo prejsť cez cestu. Ledva 5 metrov.



Toto bola naša izba. Izba s luxusnou poschodovou posteľou a výhľadom na stenu a smetiak. Radosť chodiť "domov".


A tak sme sa nejako vyspali... Aj keď vždy keď ste sa na tej posteli prehodili na druhý bok, chtiac ti nechtiac to pohlo aj s tým druhým a tak desivo zavŕzgala, že ste sa nato zobudili aj vy.
Na druhý deň bol plán začať prechádzkou k Petřínu. Mimochodom, po prvýkrát som šla metrom :-) V metre som síce bola už predtým, ale nemala som "tú česť" zviezť sa :-D



K tejto 'Pražskej Eiffelovke' sme sa ale dostali až okolo 11-12, keďže sme si akosi prispali. Vďaka milej pani pri pokladni som dokonca za vstup platila o niečo menej. Výhľad bol skvelý, cesta hore problematická, keďže tak strašne fúkalo, že som si celý čas musela pridržiavať čiapku na hlave.



Druhá fotka je už z cesty naspäť. Od Petřínu sme smerovali rovno k Pražskému hradu a Zlatej uličke.



"In Rome the statues, in Paris the paintings, and in Prague the buildings suggest that pleasure can be an education."― Caleb Crain, Necessary Errors


Videli sme aj výmenu stráží. Dokonca mám aj natočené, ako prechádzali okolo mňa.. Zvláštne, že niektorí z nich sa usmievali.



Až tam sme zistili, že Zlatá Ulička je spoplatnená a keďže nám to za tie peniaze nestálo, nakoniec sme šli rovno k Lennon Wall (Lenonovej stene)







Šokujúco, všetky Lenonove hlavy boli premaľované, takže fotku s niektorou z nich nemám :-/


Odtiaľ sme opäť prešli Karlovým mostom a rozhodli sme sa, že sa ideme najesť. Kam inam, než do kórejskej reštaurácie? Tento príbeh je dlhý.. Desivý a zábavný zároveň. Prišli sme tam, nevediac čo máme čakať. Sadli sme si ku stolu a začali listovať menu. Už predtým sme sa rozprávali o tom, že by sme si chceli dať Samgyeopsal - korean barbecue, takže sme dlho nerozmýšlali a objednali si. Dosť dlho sme čakali aj na džús. Potom nám postupne celkom milá češka priniesla side dishes a náhradný prenosný gril (keďže ten vstavaný bol údajne pokazený). Boli sme dosť vydesení, pretože tam toho bolo strašne veľa, všetko vyzeralo vééľmi divne, voňalo véééľmi divne a my sme sa to véééľmi divne pokúšali naberať paličkami. Ukázalo sa, že napriek tomu, že paličky viem držať správne a narábam s nimi vo vzduchu správne ešte neznamená, že to je rovnaké, keď sa pokúšam naberať jedlo. Dosť som s tým bojovala a Matúšovi to nakoniec šlo lepšie ako mne.
Čakali sme už len na samotnú slaninu. Čakali sme a čakali. Nakoniec sme zistili, že to priniesli na vedľajší stôl.
Čašníčka sa nám zato dosť ospravedlňovala. No nám to v podstate bolo jedno, pretože sme stresovali čo s tým vlastne spravíme a ako to budeme jesť. "Prečo sme si dopekla neobjednali niečo jednoduchšie?!!!"
Potom nám ale dala presnejšie inštrukcie ako narábať s grilom, takže sme to ako tak zvládli. A najedli sa.





Jedlo hodnotím dobre. Nebolo to niečo z čoho by som sa vyslovene prežrala, ale chutilo mi to. To, že niektoré prílohy boli trochu desivé bol len dôsledok toho, že ja sama som sa toho trochu bála. Na slanine nič zlé byť nemôže...

Počas nášho ako som už spomínala dlhého pobytu v reštaurácii sa rozpršalo a odvtedy až do nášho odchodu z Prahy prakticky neprestalo. Ešte dnes ráno sme mokli. Znovu sme sa stretli so "sprievodcom" a jeho priateľkou a tentokrát sme šli na Žižkov. Napriek tomu, že lialo. Odtiaľ sme sa zastavili v kaviarni a dali si čaj a horúcu čokoládu. A to už sa blížil higlight večera, týždňa, mesiaca.. Vzhľadom nato, že je ešte len február kľudne aj roku. Koncert Kodaline. Rýchlo sme sa zastavili na ubytovaní, zobrali vstupenky a cez Václavské sa ponáhľali k Lucerne. Rad bol, samozrejme, až vonku.


Keď sme sa konečne dostali do vnútra, predkapela už začala, takže sme sa predbehli a dostali sa na balkón. Na miesto, kde som v podstate stála nad spevákom. No a a predkapelou bola akási španielska skupina L.A. the Band (Los Acusticos alebo také niečo) Boli vážne dobrí. Až tak dobrí, že som bola šialene sklamaná, keď som si potom na izbe pustila štúdiovu verziu. Oproti tej live bola bohužiaľ úplne oničom.
No a po pol hodinovej nekonečnej prestávke prišli na javisko ONI.
Nedokážem ten zážitok popísať. Nedokážem popísať moment, keď som mala počas High Hopes zimomriavky po celom tele, keď začali hrať Love will set you free, keď nakonci koncertu celá hala spievala All I want... Nato neexistujú slová.


Koncert som okrem asi minútového videa počas High Hopes nenatáčala.. Rozhodla som sa neprísť o zážitok preto, že sa budem pokúšať, aby sa mi netriasla ruka keď natáčam. Urobila som dokopy asi tri fotky, z toho táto je najschopnejšia. Aspoň vidíte, aký som mala výhľad. A v skutočnosti som si pripadala oveľa bližšie ako to na fotke vyzerá.

"Mám pocit, že som si tam niečo zabudla."
"Mobil, kľúče máš?"
"Áno. Stále mám ten pocit... Myslím, že som si tam zabudla ICH."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 S c a r s S c a r s | Web | 24. února 2016 v 20:44 | Reagovat

Koukám, že sis těch pár dnů v Praze náležitě užila a koncert jako dárek k Vánocům, je naprosto úžasná záležitost! :D Haha, vyprskla jsem smíchy při zmínce o Orloji :D Jop, jsou to prostě jenom hodiny, což ti řekne každý Pražák :DDDD A to jídlo v té korejské restauraci ti dost závidím :D Já se hrozně bojím experimentovat, takže mě k něčemu takovému bude někdo muset dotáhnout :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama